.:: Neviditelný čert ::.

Solipsismus s humorem

rubrika: Pel-mel

Tak jsem se zase vyléčil – asi už po stopadesáté. Tentokrát to trvalo tři dny. Počátek spočíval v tom, že jsem ráno prudce zakašlal, což vedlo až úklonu mých zad a následně pak k tomu, že jsem vlevo od páteře pocítil dost nepříjemnou bolest, což vedlo k stejně tak nepříjemné ztuhlosti. Skoro tři dny jsem si připadal jako tělesně postižený jedinec krátce před odchodem do definitivního invalidního důchodu. Tři dny předtím jsem jel tramvají z Radlické na Pavlák (náměstí I. P. Pavlova) a na jedné zastávce přistoupil starší muž se silně ohnutými a zakulacenými zády, že téměř pořád koukal do podlahy. Sedl si přede mne a já jsem k němu pocítil nesmírný soucit s tím, že jsem si nedovedl představit, že bych se takového stavu dopracoval. Za tři dny jsem si to už dokázal představit.

Lucifer

Pokud jste po přečtení perexu nabyli pocitu, že jeho obsah s názvem příspěvku souvisí asi jako voda s vodkou, tak se prvoplánově nemýlíte. Ta souvislost tam nicméně je, což se vám pokusím stručně vysvětlit, než přejdu k hlavnímu obsahu tohoto příspěvku.

Solipsismus je krajní forma subjektivismu, založená na myšlence, že existuje pouze moje vědomí a nic jiného. Téhle představě se mi nechce věřit ani za mák, ale přesto jsem denně bombardován synchronicitně příznačnými situacemi, jež se snaží tuto představu do mé makovice nabušit téměř neurvalým způsobem. Připadám si jako solitérní loutka v jakémsi virtuálním prostoru, v němž jsou všechny ostatní postavy včetně kulis abstraktními vizemi, někdy až halucinacemi. Filosoficky pregnantně řečeno to samozřejmě není pravý solipsismus, jelikož předpokládám, že za kulisami se skrývá nějaký loutkovodič, který mě sleduje. Možná je jich více.

Deprese z toho nemívám, spíše jakési obsesivní či přímo existenciální komprese. Abych se pokusil tomu alespoň na chvíli zatnout tipec s patřičným humorným nadhledem, zahrabal jsem ve svém elektronickém archivu a našel sedmý díl seriálu Filozofia do krčmy, který jsem před mnoha lety stáhl z internetu. Jmenuje se Stále nás niekto sleduje a to je fajn. Autorem tohoto humorného pojednání o solipsismu datovaného do poloviny srpna 2002 je Rado Ondřejíček. Text, jak již naznačují předchozí názvy, je ve slovenštině, přičemž jeho autor má v příjmení „ř“, což může, ale též nemusí být překlep.

Nyní mohu přejít k hlavnímu obsahu předkládaného příspěvku, který je bez jakýchkoli pravopisných či stylistických úprav zkopírován z uloženého souboru:

Paradoxne až dnes sa v tomto seriáli dostávame k téme, ktorá je priam predurčená na to, aby sa preberala v krčmách slovenského typu. Veď kde inde sa môže stať, že skupinka ľudí vojde dnu, usadia sa k stolu a čakajú. A čakajú a stále čakajú a nikto si ich nevšíma, i keď čašníčka v pravidelných intervaloch prechádza okolo. Pokiaľ je v tomto kolektíve aspoň jeden správne podkutý krčmový filozof, po pár minútach mu dôjde, že čašníčka je pravdepodobne ortodoxnou, snáď až fanatickou prívrženkyňou solipsistickej filozofie. Preto sa treba všemožne snažiť upútať jej pozornosť, dostať sa do jej vnímania – i za cenu, že za ňou pošlete niekoho k pultu, alebo začnete spontánne demolovať zariadenie zariadenia. V opačnom prípade budete čakať veľmi dlho a márne. Byť vnímaný je pri solipsistoch nielen jedinou možnosťou, ako sa v tomto prípade dostať k pivu, ale je to jediný spôsob, ako sa dostať k uznaniu vlastnej existencie. Esse est percipi – Byť znamená byť vnímaný. Ako veľmi by sa mohlo zdať, že solipsizmus je poľutovaniahodná psychická choroba – nie je to tak. Solipsizmus je svetonázor a to veru sakramentsky dobre premyslený.

Za všetko môže George Berkely, Ír žijúci v rokoch 1685 až 1753, teda priamo uprostred vrcholného obdobia ostrovného osvietenstva, keď sa Británia vyhrievala na piedestáli myšlienkovo i technologicky najpokrokovejšej krajiny sveta. Berkeley sa živil ako biskup, precestoval celú Európu, dokonca niekoľko rokov strávil v Novom svete, na Bermudách, kde sa snažil založiť kresťanskú kolóniu, ktorá by svojou vzornosťou bola žiarivým príkladom celej Európe. Svoje hlavné filozofické dielo Pojednanie o základoch ľudského poznania vydal však oveľa skôr, ešte ako 24-ročný. Ako správnemu kresťanovi, celoživotným koníčkom mu bol boj proti materializmu, ktorý síce očividne nevykorenil, ale zato – ako k vedľajšiemu produktu tejto snahy – prišiel k solipsizmu a to ho dostalo do dejín, do učebníc a v neposlednom rade aj do tohto seriálu.

Za dobrý základ na odpichnutie svojich úvah si zobral myšlienky svojho slávneho predchodcu Johna Locka. Ten okrem iného tvrdil, že veci, ktoré vnímame, vnímame cez ich primárne a sekundárne kvality. Za tie primárne v prípade telies považoval ich rozlohu, tvar, pevnosť, počet a pohyb. Tvrdil, že vo vnímaní týchto kvalít sa nemôžeme mýliť, pretože ich vnímame presne také, aké v skutočnosti sú. Naopak, vnímanie sekundárnych kvalít (vôňa, teplota, farba, chuť) záleží od nášho subjektívneho nastavenia, a teda každému môže ten istý chlieb chutiť inak. Na prvý pohľad by sa s týmto delením dalo súhlasiť, i keď po druhom pohľade ho Lockovi mnohí otrieskali o hlavu. Rovnako urobil aj mladý Berkeley. Prečítal si Lockov spis Esej o ľudskom rozume, porozmýšľal a šmahom mysle zrušil sekciu primárnych kvalít. Keďže nemohol všetko jej osadenstvo presunúť aj s Vojáčekovú do živočíšnej, presunul ho aspoň medzi kvality sekundárne. Povedané inak, nič, ani len počet telies, ich tvar a rozlohu, nedokážeme podľa neho vnímať ako niečo objektívne dané, ako nejaké veci existujúce mimo nás. Vnemy absolútne všetkého závisia od našich myslí. Veci a vlastne celý svet, ktorý bežne považujeme za to, čo nás obklopuje, v skutočnosti samo osebe neexistuje, je to len naše myslenie a jeho idey. „Svet je moja predstava,“ povedal Schopenhauer o 100 rokov neskôr a myslel presne na to isté, na čo Berkeley.

Toto je teda solipsizmus, ale ešte nie úplný. Berkeley nebol blázon, a tak mu bolo jasné, že aj človek sediaci doma osamote, a teda práve v tejto chvíli nikým nevnímaný, nestráca svoje právo na existenciu. Rovnako mu bolo jasné, aby som použil ošúchaný príklad, že je rozdiel medzi slnkom, ktoré vidí mnoho ľudí naraz na oblohe – a slnkom, ktoré si jeden z nich neskôr predstavuje v mysli alebo o ktorom sa mu sníva. Koniec koncov, s takouto očividne labilnou teóriou by sa seriózne zaoberal len málokto. Lenže Berkeley, opäť ako správny kresťan a ešte k tomu aj biskup, myslel na Boha a vo svojej filozofii mu venoval miesto najpodstatnejšie – miesto nestrannej bytosti, ktorá neustále vníma všetkých rovnako. Takže aj keď je človek celkom sám zavretý doma, predsa len existuje, lebo tým, kto ho vníma, je Boh a tým pádom je onen človek vnímaný, a teda existuje. Rovnako to je s vnímaním slnka, ktoré podľa solipsizmu samo osebe naozaj neexistuje. Lenže Boh všetkým, ktorí sa práve pozerajú správnym smerom, „zosiela“ jeho ideu, každému rovnakú. Navyše, keďže Boh nie je len taký nejaký hogo-fogo, je táto idea pravdivá.

Solipsizmom Berkeley položil dobrý filozofický argument proti existencii čohokoľvek hmotného, a teda aj proti materializmu, ako pôvodne zamýšľal. Okrem toho sa nad Berkeleym rozčúli každý, kto si o solipsizme niečo zbežného prečíta. Prvou reakciou väčšiny ľudí na tvrdenie, že byť znamená byť vnímaný, je jeho okamžité intuitívne odmietnutie. Lenže zároveň väčšina ľudí verí v existenciu nejakej formy Boha, a tak chtiac-nechtiac musí uznať aspoň formálnu pravdivosť učenia, ktoré im je inak veľmi proti srsti, a ktoré navyše z praktického hľadiska nijako uspokojivo nerieši krčmovú situáciu popísanú v úvode.

Ak je čašníčka solipsistka, tak sa ľudia sediaci pri stole chvalabohu vďaka Bohu nemusia báť o svoju existenciu, čo im isto odľahlo. Lenže samotný Boh ešte pred nikoho tri pivá a dve kofoly na stôl nepoložil, a tak zákazníkom neostáva nič iné, len požiadať ho, aby čašníčke vnukol ideu, že oni, i keď hmotne neexistujúci, ale o to smädnejší, čakajú pri jednom zo stolov, kým ich ona obslúži a čakajú už dosť dlho. A pokiaľ sa Boh nemá k činu, treba mu s tým pomôcť a čašníčku na seba upozorniť osobne. A pokojne ju pritom môžete aj po zadku plesknúť. Ak je totiž skutočná solipsistka, tak si dobre uvedomuje, že vy, aj to samotné plesknutie po zadku, sú len idey v jej hlave. Maximálne tak môže nadávať sama sebe, na akého grobiana nevychovaného to zasa myslí, respektíve na Boha, že jej ideu onoho grobiana práve vnukol. Lenže s Bohom si to neradno rozhádzať. Čo ak sa v noci, keď bude čašníčka sama v posteli, prestane na chvíľočku pozerať?